Vladimír Valentík
V dejinách slovenskej tlače vo Vojvodine, od jej vzniku a stopäťdesiatročného zotrvávania – hoci novín a časopisov bolo mnoho – profil rodinného magazínu až po vznik Roviny roku 1994 nemali žiadne. Najbližšie k tejto koncepcii mali možno Rozhľady vychádzajúce v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch tiež v Petrovci.
Pohnuté devädesiate a nevídaná hyperinflácia roku 1993 slovenskú vydavateľskú činnosť vo Vojvodine takmer zastavila. Vo veľkých problémoch sa ocitol aj samotný týždeník Hlas ľudu. O svoju existenciu zápasil Nový život, Zornička, Vzlet… Knihy takmer prestali vychádzať. Iba tlačiareň Kultúra nejak zachovávala akú-takú stabilitu a snažila sa podporovať tieto naše časopisy.
A staré pravidlo, že čo ťa nezničí – to ťa posilní, akoby sa aj v tomto prípade uplatnilo. Po stabilizácii dinára aj naše vydavateľstvo Obzor-Tvorba s novým riaditeľom Michalom Kiráľom sa rozhodlo založiť – okrem existujúcich publikácií, ktoré vydávalo (Nový život, Zornička a Národný kalendár) – nový časopis – mesačník magazínového typu pre celú rodinu. Televízia Nový Sad v tom čase s veľkým úspechom už vysielala raz mesačne rodinný magazín Dotyky a po štyroch desaťročiach ideologicky stráženého novinárstva sa snažila po prvýkrát v slovenskej vojvodinskej žurnalistike hovoriť zaujímavým spôsobom na nekaždodenné témy. V kruhu kamarátov u Kiráľovcov na Jarmočnej ulici sme zvykli hovoriť o potrebe založenia podobného média aj v tlačenej podobe. Idea dozrela vo vydavateľstve Obzor-Tvorba s postavením nového riaditeľa Michala Kiráľa. Šéfredaktor novozaloženého časopisu Rovina Michal Ďuga už na jar 1994 mal plné ruky práce. Hľadal adekvátne temy a spolupracovníkov. Tak sme už v júni 1994 navštívili majstra Jonáša v Kovačici s magnetofónom a urobili exkluzívne rozhovory o jeho stretnutiach so svetovými celebritami. V prvom čísle Roviny z toho boli publikované jeho vtipné spomienky na stretnutia s chýrečnou Ursulou Andressenovou. Na titulnú stranu sa dostala naša mladučká klaviristka Marína Kaňová, zároveň aj text o nej patril medzi tie nosné… Horoskop, poľnohospodárske rady, rokový album slovenských vojvodinských skupín tu tiež našli svoje miesto.
Medzi novinkami, ktoré Rovina priniesla, netreba však zabudnúť na inzerciu, či reklamy podnikov. Rovina totiž nemala a vlastne ani v súčasnosti nemá pravidelnú štátnu podporu, aby jej to umožnilo relatívne istú budúcnosť. Najväčším inzerentom v tych prvých číslach bola sústava Petrovec a neskoršie Slovan Selenča, za čo im srdečná vďaka.
Pri zalamovaní prvého čísla časopisu, posledných rozhodovaniach sa o farebných určeniach hlavičky a titulnej strany v kancelárii vydavateľstva na prízemí vedľa hlavného vchodu do budovy tlačiarne v Petrovci sme v posledných júlových dňoch 1994 vtipkovali a veštili budúcnosť nového časopisu: šéfredaktor Michal Ďuga, riaditeľ vydavateľstva, ale zároveň aj výtvarný a grafický redaktor Roviny Michal Kiráľ, novinár Novosadského rozhlasu Pavel Florian, ktorý sa v tom čase unášal marketingom, a ja. Odhadovali sme časopisu život dlhý dve-tri čísla. To bol realistický názor, ten optimistickejší daval časopisu možno aj dva-tri roky života. Nikto sme však netušili, že za takých podmienok financovania, či nefinancovania Rovina zotrvá až dvadsať rokov.
Prvé číslo vyšlo k Slovenským národným slávnostiam. Rad rokov sa o Rovinu staral iba jej šéfredaktor Michal Ďuga a ja ako jeho zástupca. Po jeho odchode do Hlasu ľudu, kde tiež bol šéfredaktorom, Rovinu dostal na starosť Ján Hlaváč a stará sa o ňu aj v súčasnosti.
Rovinu vydávali v priebehu dvadsiatich rokov traja vydavatelia: Obzor-Tvorba v Novom Sade, tlačiareň Kultúra v Petrovci a v súčasnosti, od roku 2007, vydavateľom Roviny je Slovenské vydavateľské centrum. Je to jediné slovenské tlačené médium v Srbsku v súčasnosti, ktoré nemá zabezpečený stály zdroj financovania. Prostriedky si aj naďalej zabezpečuje predajom časopisu, inzerenciou a pomocou verejných projektov. Posledné roky takmer každoročne Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí poskytuje značnú časť prostriedkov na tlač. Honoráre pre spolupracovníkov už dávno nejestvujú a aj pracovníci Slovenského vydavateľského centra, ako aj samotný šéfredaktor za svoju prácu či angažovanie sa nedostávajú žiadnu úhradu. Rovina však žije a aspoň šesťkrát počas roka s potešením už dvadsať rokov môžeme konštatovať pravdu veršov Juraja Tušiaka: „Na mojich dlaniach Rovina leží…” Rovina je dôkazom našej životaschopnosti. Nedajme Rovine zaniknúť.