Slovenské vydavateľské centrum v Srbsku a jeho knižné edície
V liste Jozefovi Škultétymu 11. januára 1920 Ján Čajak z Petrovca píše: „Včera bolo utvorujúce zhromaždenie tu, ktoré utvorilo nakladateľský spolok s kapitálom 50 000 korún…“ Bol to vlastne prvý pokus založiť slovenský vydavateľský podnik na území dnešného Srbska. Necelý rok predtým, roku 1919 v Petrovci založili tlačiareň, tiež ako účastinnú spoločnosť. Po deväťdesiatich rokoch tlačiareň v Petrovci ešte stále funguje (v súčasnosti ako majetok martinskej Neografie), ale tiež aj slovenský vydavateľský podnik, v súčasnosti Slovenské vydavateľské centrum, ktoré vzniklo vyčlenením vydavateľskej činnosti z petrovskej tlačiarne Kultúra 31. augusta roku 2007.
Slovenské vydavateľské centrum nadväzuje a je pokračovateľom organizovanej vydavateľskej činnosti vojvodinských Slovákov, ktorá vznikla 10. januára roku 1920 a o ktorej Ján Čajak st. písal z Petrovca Jozefovi Škultétymu. Písal mu v tom liste aj o tom, že v Petrovci vyšiel aj Slovenský kalendár, ktorý je v súčasnosti najstarším periodickým vydaním Slovenského vydavateľského centra s deväťdesiatročnou kontinuitou. Práve preto môžeme Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci považovať za pokračovateľa Juhoslovenského nakladateľského spolku z roku 1920. Menšinová vydavateľská činnosť tak vtedy, ako aj v súčasnosti, nemohla a nemôže úspešne fungovať na komerčných princípoch. Práve preto Juhoslovenský nakladateľský spolok nedokázal dlho fungovať ako samostatný podnik a už 4. septembra roku 1922 – teda po necelých troch rokoch splynul s petrovskou tlačiarňou, ktorá pokračovala s vydávaním novín a kníh.
Jeden z redaktorov slovenského vydavateľstva v bývalej Juhoslávii Juraj Spevák do Ľudového kalendára na obyčajný rok 1970 napísal text Niektoré údaje o našej vydavateľskej činnosti, v ktorom konštatoval, že vydavateľská „činnosť, čo do objemu a výsledkov bola nanajvýš skromná“, podmieňovala ju vraj úzka hmotná a technická základňa, odkázanosť na vlastné sily, bez akejkoľvek podpory širšej verejnosti, so skromným počtom literárnych a iných tvorivých pracovníkov. Podľa Spevákovej evidencie, v priebehu 22 rokov (1919 – 1941) vyšlo 78 kníh, brožúr, učebníc a iných vydaní. Bolo tam 17 učebníc pre základné školy, 22 ročníkov už spomenutého kalendára, ale aj 12 kníh Lacnej knižnice Národnej jednoty, prvej našej knižnej edície obnovenej roku 2000. Posledné knižočky v rámci tejto edície vyšli roku 1936 a boli to knižky Martina Kukučína (Tiene a svetlo), Jána Čajaka (Malí úbehlíci) a L. N. Tolstého (Či mnoho zeme človek potrebuje). V tom období zo slovenských vojvodinských autorov boli publikované knižočky – okrem Jána Čajaka – aj Jozefovi Maliakovi, Albertovi Martišovi, VHV, Jánovi V. Ormisovi, Andrejovi Labáthovi, Andrejovi Siráckemu a ďalším.
Po druhej svetovej vojne vydavateľskú činnosť začala organizovať v rokoch 1945 – 1948 Matica slovenská v Juhoslávii, potom krátko Kníhtlačiareň Kultúra v Petrovci až v rokoch 1950 – 1952 bol pokus o spoločné vydavateľstvo Bratstvo a jednota v Novom Sade. Organizovaná vydavateľská činnosť v slovenčine od roku 1953 pokračovala tam, kde sa aj začala. V petrovskej tlačiarni vzniklo vydavateľstvo Obzor, ktoré sa neskôr presťahovalo do Nového Sadu. Bolo to vydavateľsky výnimočne plodné obdobie. Najväčšia pozornosť v edičných podujatiach sa venovala pôvodnej literárnej tvorbe. Medzi vrcholné edičné podujatia patrilo vydanie súborného diela Gustáva Maršala – Petrovského, dielo Juraja Mučajiho, vydávanie prvých antológií a tvorbu slovenských vojvodinských literátov začali oceňovať aj mimo slovenského menšinového zázemia. Vydavateľstvo Obzor uskutočnilo i bohatú spoluprácu s inými juhoslovanskými vydavateľmi (Mladinska knjiga, Ljubljana) a s vydavateľmi na Slovensku (Tatran, Mladé letá, Slovenský spisovateľ a Obzor).
V tom období vznikli aj knižné edície, ktoré neskôr po návrate vydavateľskej činnosti z Nového Sadu do Báčskeho Petrovca roku 1995, zostali žiť aj v rámci vydavateľskej činnosti tlačiarne Kultúra a existujú aj v súčasnosti v rámci knižnej vydavateľskej činnosti Slovenského vydavateľského centra.
Vladimír Valentík