Zdôvodnenie udelenia Ceny Slovenského vydavateľského centra
Adamovi Svetlíkovi za knihu Hovorenie v úvodzovkách
„Pravda je ovocie, ktoré sa má trhať len hodne zrelé“ – poznamenal kdesi Voltaire. Každé udeľovanie ceny, každé hodnotenie, každé oceňovanie je svojráznou konfrontáciou s pravdou, je okamih, kedy musíme pozrieť pravde do očí. Potom ako za vecami urobíme čiaru, vstupujeme do sféry toho biblického: Vydaj odpočet zo šafárenia svojho! Je to okamih napätia po ktorom nasleduje katarzia. Zrátané, odpočet, suma… – sú pozitívne overiteľnými ukazovateľmi predošlých činov. A tieto ukazovatele môžu potešiť, naplniť človeka pokojom, slasťou, pocitom dobre vykonanej práce, ale aj sklamať, môžu nenaplniť očakávania. Voltaire nás nabáda, aby sme boli trpezliví: pravda neznesie urýchlené kritériá; pravda musí dozrieť, je ovocím, ktoré by sa malo trhať zrelé.
Slovenské vydavateľské centrum, ako nástupca našich slovenských vojvodinských vydavateľstiev, prebralo model udeľovania svojej ceny, ktorý sa osvedčil v tradícii Ceny Vydavateľstva Obzor (1963-1992) a neskôr Ceny vydavateľstva Kultúra (1996-2004). V tejto tradícii, ako jeden zo základných atribútov, sa javí práve Voltairov imperatív: pravda potrebuje svoje vyzretie. Na rozdiel od literárnych cien, ktoré sa udeľujú každoročne, táto cena má punc ceny dozretého nadhľadu: neriadi sa chvíľkovým nadchnutím, nevplýva na ňu prvotné očarenie, ale je výsledkom náležitejšej úvahy a širšej konfrontácie. S istou úsmevnou licenciou, by sa dalo povedať, že táto cena je takou našou literárnou olympijskou medailou – milovníci kuriozít iste si všimnú, že od roku 1984 túto literárnu cenu udeľujeme vždy v olympijskom roku: v tom už dávnom roku 1984 prebiehala v Los Angeles XXIII. olympiáda a Cenu Obzoru dostal Michal Harpáň. A tí ktorí vychádzajú z postoja, že všetko so všetkým súvisí, iste budú poukazovať, že aj staroveké sviatky v Olympii neboli len o športových pretekoch, ale mali charakter národných slávností, kde sa stretávala helénska elita, aby o tomto svete diskutovala, reflektovala a riešila aktuálne otázky národného kolektívu. Staroveká olympiáda bola zberom ovocia kalokagatie a cena, ktorú my dnes udeľujeme sa chce istým spôsobom inšpirovať touto tradíciou: chce byť vavrínom pre štvorročné úsilie na pláne našej literárnej tvorby, chce byť – povedané s Voltairom – zberom „hodne zrelého ovocia“. Olympijský cyklus je dostatočnou zárukou doby na vyzretie plodov – ako podmienky pre istotu, že to, k čomu sa dostávame, je pravda.
Nadväzujúc na Voltairovu metaforu, ktorá svoju obraznosť nachádza vo svete prírody, pokračujem v tomto tóne a pripomínam jeden z La Rochefoucauldových aforizmov, ktorý hovorí, že „Talent človeka má svoje ročné obdobia ako kvety a plody.“ Ak nám Voltairov aforizmus poskytol priestor na určenie hraníc a podstatu ceny, ktorú dnes udeľujeme, táto druhá perla ducha nás privádza k tohtoročnému laureátovi predmetnej ceny: talent Adama Svetlíka dospel do štádia zrelých plodov. A aby toto tvrdenie nezostalo vo vzduchoprázdne, ako ničím doložený dojem – ponúkam rozhodujúci argument pre uvedené tvrdenie: knihy z jeho posledného tvorivého obdobia. Jeho monografie Poetika presahu (o poézii Víťazoslava Hronca), a Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia postupne nadobudli rozmer prelomových diel v kontexte slovenskej literatúry vo Vojvodine; precíznym, exaktným literárnovedným založením tieto Svetlíkove diela výrazne posilňujú kontext poznatkov o našej literatúre. V tomto období plného zrenia plodov Svetlík sa predstavil aj ako vynikajúci zostavovateľ výberov a antológií, v ktorých tomuto literárnemu prostrediu, ale aj širšiemu, ponúkol presvedčivý obraz svojej interpretácie literatúry vojvodinských Slovákov.
Svetlíkova kniha Hovorenie v úvodzovkách (2010) predstavuje autora ako majstra literárnovedných statí a esejí. Na menších plochách Svetlík tu v koncentrovanej podobe hovorí o svojom literárnom mikro a makrokozme: uvažuje o literatúre tejto národnostnej enklávy, ale aj o literatúre ako takej – ako fenoméne ľudského ducha, o jej žánrových i typologických súvislostiach, o jej bytí a o jej limitoch. Svetlíkove úvahy z knihy Hovorenie v úvodzovkách majú v sebe rozmer drámy: je v nich svojrázne napätie, s častým obratom a nepredvídateľným koncom. Umiesený zo skepsy, Svetlík aj v týchto textoch, bojuje najviac sám so sebou, lebo chce veriť v silu literatúry – tejto našej, ale aj literatúry ako takej – tej, ktorá stráca svoje publikum a uťahuje sa do tieňa kabinetov a knižníc. V jeho textoch je istá dolnozemská noblesa gazdu a intelektuála, človeka, ktorý je cez deň fascinovaný istotou a realizmom zeme a v noci „počúva glóbus, čo sa s ním krúti“ – programovo chce stáť na zemi, no keď zdvihne pohľad od tejto zeme, zisťuje, že silnejšie ako zákony gravitácie sú zákony poetiky.
Texty z knihy Hovorenie v úvodzovkách sú Svetlíkovým zrelým ovocím, sú plodom jeho zrelej múdrosti – lebo múdrosť je harmonická proporcia, ideálne snúbenie sa viery a strachu; jeho state sú prehovorom o svete, v ktorý nestráca vieru, no táto viera prebýva v bezprostrednej blízkosti tieňa obáv.
Adamovi Svetlíkovi za túto jasne ponúknutú vieru, ale aj za markantne zdvihnutý výstražný prst, pripomínajúci zodpovednosť človeka za stav vecí sveta, sa v tejto chvíli ničím primeranejším, ako práve touto cenou, nevieme poďakovať.
Michal Babiak